Júlové sobotňajšie ranné svetlo ničím neohúrilo. Hore sme vyšli s kolegom niečo málo pred šiestou a už bol taký opar, že Tatry kvôli nemu neboli celé dopoludnia počas našej prítomnosti vôbec vidno. Súdiac podľa vlhkosti, v okolí Rožňavy asi predošlý deň dobre popršalo. Cestou hore sa vďaka tomu výborne dýchal ešte neprehriaty horský vzduch. Poučený z nedávnych foto-turistík som radšej zvolil "slimačie" tempo a tak sa mi vážnejšie problémy so srdcom tentokrát vyhli a aj kamene v obličkách ostali v relatívnom kľude, z čoho som bol mimoriadne šťastný, hrdý a odhodlaný pokúsiť sa vyšliapať ak mi to okolnosti dovolia aj na iné kopce. S trochou nostalgie som si zaspomínal na nedávne časy, keď som na Skalisko vybehol skoro za hodinu ... no čo už ... život je zmena... ( Viem, že väčšinu návštevníkov stránky moje neustále pribúdajúce zdravotné problémy vôbec nezaujímajú, ale teraz keď už zo mňa veľa užitku nie je, tak tým že o nich píšem dokážem aspoň potešiť niektorých neprajníkov, ktorí sa mi kedysi priplietli do života a mnohým z nich som aj pri svojej nepoučiteľnej naivite dosť pomohol keď som ešte mal možnosti a hlavne peniaze ... :)) Veľmi ma prekvapilo, že do dvanástej tam okrem nás nikto nevyšiel, pritom na lúke pod skalou bolo množstvo dozrievajúcich čučoriedok, ktoré o takomto čase zvykli zberači z okolitých obcí vo veľkom česať. Cestou dole ma potešil môj prvý tohoročný nájdený hríb. V lesoch nad Zlatou Idkou a okolím je už druhé leto extrémne sucho, takže o dobrých hubárskych úlovkoch zatiaľ len snívam. Naposledy som si poriadne zahubárčil koncom leta 2014. Celkový dojem mi pokazila len prístupová cesta dolinou k východiskovému bodu stúpania, ktorá je v dezolátnom stave a ak s ňou niečo neurobia, čo pochybujem, tak o rok bude už pre osobné auto pravdepodobne nezjazdná. Určite mi na tomto asi 6 kilometrovom úseku zožralo auto viac nafty ako na ceste z Košíc do Rožňavy. Ak sa hore ešte niekedy odhodlám vyjsť, tak už pravdepodobne len z druhej strany od Henclovej.