Nepatrím k ľuďom, ktorí radi oslavujú svoje životné, alebo pracovné jubileá. Život mi priniesol veľmi veľa sklamaní , čo sa určite podpísalo aj na chronickom nedostatku optimizmu, ktorý mi je vlastný. Napriek tomu si myslím že u mojej 10 000 – tej fotografii vo fotogalérii je potrebné urobiť malú výnimku a v duchu som toto okrúhle jubileum oslávil. Neviem, či existuje na Slovenskom internete osobná fotogaléria samostatného fotografa s väčším počtom fotografií, ale skôr nie ako áno. Samozrejme, že kvantita a kvalita nie sú vzájomne prepojené a väčšia časť mojich fotografií určite nepatrí k výnimočným. Ale treba byť na seba aj hrdý, lebo sa mi za posledných 10 rokov podarilo dosť veľa takých fotografií, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden uznávaný profesionálny fotoreportér. Patrím asi k veľmi málo fotografom, ktorí sa pokúšajú živiť sa iba voľnou tvorbou, čo je vlastne fotografovanie toho čo ma zaujme , alebo toho čo si naplánujem.
Ako to píšem aj vo svojom profile, termínované zákazky prijímať nemôžem, lebo môj zdravotný stav mi nedokáže zaručiť, že budem práceschopný v konkrétnom termíne. Je mi úplne jasné v akej dobe žijem a tento spôsob fotografovania dokáže finančne zabezpečiť len fakt výnimočného fotografa akým ja zďaleka nie som a zároveň možnosti ktoré mám sú veľmi výrazne limitované. Ale mojim zmyslom života je sebarealizácia a tvorivá činnosť, proste musím niečo tvoriť aby som mal pocit užitočnosti pre okolie. Veľkou morálnou podporou v tom sú pre mňa ohlasy návštevníkov stránky, tie mi vždy vedeli dodať energiu. A tu je problém, globalizačné trendy zasiahli nielen bežnú ekonomiku, ale aj tvorivé činnosti akou je fotografovanie. Ešte donedávna som občas niečo predal, hlavne pre internetové a drobné publikačné využitie, ale teraz takých ako ja prevalcovali fotobanky s tisíckami komerčných ilustračných fotografií a niečo také ako je vydanie knihy či kalendára je pre mňa finančné riziko, ktoré si pri racionálnom uvažovaní nemôžem dovoliť, lebo nerád by som po zadlžení sa skončil ako bezdomovec :) Návštevnosť stránky mi dosť poklesla a to hlavne zásluhou sociálnych sietí, kde je podobne ako v hypermarketoch na jednom mieste široký sortiment avšak často pochybnej kvality. Silné slová, ale cítim sa byť dostatočne kompetentný posúdiť úroveň fotografií na sociálnych sieťach . Ano aj ja tam z nevyhnutnosti dávam fotografie v dobrej viere, že návštevník mojich FB stránok klikne na odkaz uvedený pri každej fotografii, ktorý ho presmeruje na moju osobnú web-stránku. Je však len neuveriteľne malé množstvo ľudí , ktorí sú ochotní vybočiť zo stereotypu listovania v rámci sociálnej siete a zo zvedavosti sa pozrieť aj niekam inam a pritom ich to “stojí” len jediné kliknutie naviac. No čo už , globalizácia v praxi. Systém v ktorom žijeme vás rozkategorizuje na boháčov, géniov, talenty, a na zvyšok ľudí a ak ste len niečo medzi tým v podstate veľa šance nemáte. Asi najviac ma mrzí, že za celý rok 2017 mi v Knihe návštev mojej fotogalérie nepribudol žiaden nový odkaz. Ale nechcem nariekať, lebo mal som viacero pozitívnych ohlasov , lenže všetko výhradne cez správy, alebo komentáre na mojom facebookovom profile. Možno je to aj tým, že na stránke často zverejňujem odkazy s prosbou o finančný príspevok a ľuďom je potom trápne niečo napísať a nič neprispieť ...čo ja viem, možno je to úplne ináč, ale toto vysvetlenie mi príde dosť logické.
Aby som ale vysvetlil prečo “žobrem” o finančnú podporu. Jednak si nemyslím, že prezeranie takého množstva kvalitných fotografií by si ocenenie nezaslúžilo, veď podobne to praktizujú aj mnohé internetové médiá a neponúkajú často nič lepšie ani hodnotnejšie. Dokonca niekedy si čitateľ platí za manipuláciu, klamstvo a neautentické ilustračné fotografie k článkom. No druhá vec je nevyhnutnosť, lebo ako čiastočný invalidný dôchodca s aktuálnym príjmom 260 Euro si toho skutočne veľa dovoliť nemôžem. A to aj napriek tomu, že počas podnikania som štátu na daniach a odvodoch odviedol oveľa viac ako väčšina našich zákonodárcov za celý život. Ale chápem, že taký je systém a mnohí sú na tom ešte oveľa horšie ako ja. Veľmi ma sklamal aj výsledok mojej aktívnej snahy počas roku 2017 osloviť stovkami mailov a FB správami viacerých bohatých podnikateľov a poslancov o to, či by drobným príspevkom neocenili moju fotogalériu. Bohužiaľ, finančne absolútne bezúspešne a okrem niektorých výnimiek aj bez akejkoľvek odozvy. Určite nie som jediný, čo od nich niečo žiada, ale za to aj niečo “viditeľné “ponúkam, takže mi táto moja aktivita neprišla ako drzosť, alebo obťažovanie. Neviem či vôbec budem ešte niekedy pokračovať v oslovovaní konkrétnych bohatých ľudí a fiirem, lebo ma to dosť sklamalo .... Ale ak by náhodou čítal môj blog nejaký miliardár – filantrop, tak na ročné pokrytie nákladov súvisiacich s cestovaním mi stačí cca 2500 Euro.
Uvediem aj jednu ekonomickú absurditu zo svojho života : K dôchodku, ktorý vám stačí akurát tak na zaplatenie nájomného si chcete privyrobiť predajom fotografií zopár euro na vykrytie výdavkov spojených s fotografovaním. Máte tu však absurdistan so zákonmi pripomínajúcimi knihu Hlava 22. Takže, ak potrebujete fakturovať musíte mať malú sro-čku, lebo založiť si živnosť s mesačným odvodom cez 200 Euro je pre vás absolútne nereálne. Za sro-čku ročne zaplatíte povinnú tzv. daňovú licenciu vo výške 480 Euro, ktoré často ani reálne nedokážete predajom fotografií za rok zarobiť aj keď každý rok si na jeho začiatku veríte , že minimálne toľko sa vám zarobiť podarí. A to máte v krajine sociálno-demokratickú vládu, ktorá má pomáhať slabším. Veď stačilo daňovú licenciu platiť od určitého obratu, alebo pre firmy s malým obratom dať zaplatiť len nejakú symbolickú sadzbu. Samozrejme, že vás držať firmu nikto nenúti, ale keď chcete mať financie v poriadku, potrebujete byť schopný vystaviť faktúru je to potrebné a navyše ste ten typ slušného človeka, ktorý nechce riskovať neregistrované príjmy – potom fakt inú možnosť nemáte. A teraz sa snažte ..... Vzhľadom na komplikovaný zdravotný stav som prakticky nezamestnateľný a 7 rokov do dôchodku je dosť veľa, aj keď šanca dožiť sa ho veľká nie je ...lenže toľkých zdravších som už prežil ...
A v krátkosti by som zhodnotil aj minulý rok 2017. Patril k tým menej fotograficky vydareným, lebo som necestoval tak často ako po predošlé roky. Sú za tým samozrejme finančné, ako aj časté zdravotné problémy. Navštívil som niekoľko zaujímavých folklórnych festivalov, kde je koncentrovaných veľa tradičných Slovenských motívov , ktorých fotografovaniu sa najviac venujem . Možno nie je najšťastnejšie dávať potom na stránku veľa podobných fotografií z jednej akcie, kde bolo popri mne aj mnoho iných fotografov, ale kategórii folklóru by som sa chcel venovať viac.
Celkovo by som najradšej fotografoval ľudí pri práci, lenže je to čím ďalej tým zložitejšie. Keď sa kedysi zo sto ľudí nechceli fotografovať dvaja, traja, dnes je ich tak tretina a to už komplikuje situáciu. Ľudí však chápem a je úplne logické a normálne, že v tejto bulvárnej dobe sú tí, čo ma ešte nepoznajú opatrní. Autentické, neštilizované fotografie budú mať určite časom stúpajúcu hodnotu ako dokument doby aj keď z komerčného hľadiska sú dnes “nezarábateľné”. Okrem toho som počas roka urobil pomerne veľké množstvo dobrých fotografií techniky, hlavne poľnohospodárskej. Vždy keď vidím nejaký stroj a k tomu keď sa pridá aj dramatická atmosféra nedokážem odolať a preto je galéria techniky na mojej stránke aj najpočetnejšia. Asi najpozitívnejšou skutočnosťou pre mňa v roku 2017 bolo to, že si moje fotografie techniky všimli vo firme Zetor. Je to svetoznámy český výrobca traktorov a traktor Zetor je zároveň aj mojim najobľúbenejším a najviac fotografovaným objektom z kategórie techniky. Koncom roka sa mi rozhodli usporiadať výstavu vo firemnej galérii v Brne a poskytli mi aj finančný príspevok. Firme Zetor som za za to veľmi vďačný. Mrzí ma len, že som výstavu nevidel na živo inštalovanú, pretože vycestovať do Čiech som bohužiaľ v tomto období nemohol.
Krajinárskej fotografii sa venujem už len viac menej okrajovo , počas relaxačnej turistiky, ktorú potrebujem aj zo zdravotných dôvodov. Konkurovať fotografom, ktorí prespávajú niekde na vrcholoch hôr aby vystihli najlepšie ranné a večerné svetla nemám šancu a práve také fotografie sú dnes komerčne najúspešnejšie. Posledné štyri roky sa mi už ani nepodarilo kvôli bolestiam vyjsť na žiadne Tatranské sedlá. Vždy som to horko ťažko vyšliapal len po vysokohorské chaty a na viac som sa už nezmohol. Dosť fotografií som minulý rok pridal do kategórie Spišský hrad, kde ich onedlho budem mať 800, čo je určite Slovenský unikát. Stále ma fotenie tohto nášho najznámejšieho hradu motivuje, lebo si myslím že ešte sa z neho pri šťastí na počasie dajú dosiahnuť mnohé zaujímavé fotografie. Ostatným témam som sa ako vždy venoval hlavne príležitostne. Teda ak vidím peknú kompozíciu kvetu, chrobáka, alebo hocičoho čo ma zaujme tak to vyfotografujem. Možno len architektúry som pridal na stránku viac ako bežne, ale nie je to architektúra v zmysle umeleckých línií či detailov stavieb ako to zvyknú fotografovať iní, ale hlavne bežné domčeky a objekty z miest v časti Slovenska ,ktoré navštívim.
Možno sa v tomto dlhšom blogu až príliš sťažujem na nepriazeň osudu, ale veľa ľudí to aj tak čítať nebude, takže je to skôr také osobné zhrnutie, čiastočne aj pre vlastnú potrebu , ktoré si neskôr sám prečítam a možno ako rodený skeptik si pri tom aj zaspomínam, že toto boli ešte stále tie “lepšie časy”.