Snaha nestačí, bez šťastia to nejde ... Asi tak by som zhrnul rok 2024 v mojej fotografickej tvorbe. Urobil som pomerne veľa fotografií, ale už som oveľa menej cestoval, lebo pri takej miere inflácie nedokážem vyfinancovať náklady a samozrejme je tu aj veľké obmedzenie, kvôli zdravotným problémom. To, že som ešte nažive by sa dalo považovať za zázrak, ale kvalita takého života , v ktorom si nemôžem nič naplánovať s pocitom istoty, že to vyjde je náročná a už som z toho psychicky veľmi vyčerpaný. Vo väčšine som chodil fotografovať len do blízkeho okolia Košíc , kde je však málo zaujímavých motívov , ktorým sa venujem. Jedinú noc mimo Košíc som strávil na jar v okolí Hriňovej a aj tam mi zdravie nedovolilo fotografovať jeden z kľúčových motívov, na ktorý sa celý rok teším – podvečerné rozkvitnuté Hriňovské lazy, lebo mi prišlo zle a potom je rozumnejšie ísť do penziónu. Ani jeden z mojich pokusov vyfotografovať v priebehu roka nejaký exkluzívny východ slnka mi nevyšiel podľa mojich predstáv, naozaj chýbalo iba šťastie, lebo napriek aktívnemu sledovaniu predpovedí počasia je realita vždy len lotéria. V roku 2024 som vynechal väčšinu folklórnych akcií kam zvyknem chodiť a to nielen z úsporných dôvodov, ale aj z pragmatických, pretože buď bolo príliš ostré svetlo, pri ktorom sa veľmi zle fotografujú tváre ľudí , alebo bolo príliš teplo, kde by mi hrozilo riziko, že skolabujem a keďže fotografovať chodievam sám a vyžadovalo by to zaťažovať cudzích ľudí. Doteraz bol jeden z mojich hlavných motívov fotografovanie v dolinách Vysokých Tatier , v miestach kde sa ešte viem dostať po vlastných , ale zmohol som sa na jedinú trasu z Tatranskej Kotliny cez chatu Plesnivec na Veľké Biele pleso a aj po nej som mal problém odšoférovať späť, lebo po dlhších turistikách mávam veľké krče v šlachách na nohe. Viacdňovky s ubytovaním sú od skončenia covidovej pandémie pre mňa príliš drahé tak som to riešil len presúvaním sa na bicykli po nenáročných podtatranských cyklotrasách, kde sa dá tiež nájsť dostatok motívov. Stále mám sen urobiť nejakú výnimočnú fotografiu, ktorá by vyžarovala pozitívne emócie, no zatiaľ sa mi to nepodarilo. Počet fotografií v mojej galérii sa blíži k 20 000 a ak sa nič mimoriadne nestane , do leta 2025 by som ich na stránke mal mať toľko. Bohužiaľ táto doba nie je priaznivá pre sponzorovanie fotografov, veľké firmy takých ako ja úplne ignorujú a bohatší empatickí ľudia dávajú prednosť inej forme. Je to logické, lebo keby som mal peňazí nazvyš, tiež skôr podporím nejaký mačací útulok ako starnúceho fotografa. Ani na rok 2025 si nedávam žiadne konkrétne ciele, budem rád keď ma vážne choroby, s ktorými už desaťročia intenzívne bojujem a do ktorých už negatívne zasahuje aj vek nepripravia o život a keď sa mi ešte podarí vycestovať do lokalít kam chodím fotografovať a ktoré už nebudem rozširovať, lebo mi úplne stačia.